ILDIKÓ KALI * Jore, Jore

Cez dlhú hudobnú históriu trnavskej pesničkárskej dámy Ildikó Kali sa oplatí preplávať. Neúnavný tvorivý prístup k poetickému textu premiešaný s energiou hudby rôznych národov neutícha od prvého self-releasu Vlčie balady (2008, básne Evy Luky). Po pestrej kapitole zoskupenia Romanika akoby Ildikó začala nanovo s albumom Zlatá Panna (2021, nominácia RHA World Music/Folk).
Jore, Jore – slovná hračka blízka refrénu Zore, Zore – spája domácu a africkú ľudovú hudbu. Charakteristický hrdelný drive Ildikó Kali v akustickom sprievode gitary umocňuje naprogramovaný sprievod marimby a kalimby. Šedou eminenciou a akoby druhým členom projektu je opäť hudobný majster Miloň Tököly (Štúdio J), ktorý prispel nahrávaním, produkciou, programovaním aj gitarovými sólami a sprievodmi (nylon, akustická gitara, basa, ukulele). Hudobné vplyvy albumu siahajú od Balkánu po Afriku a späť domov. Pre Jore, Jore platí, že menej je niekedy viac – osem skladieb a niečo vyše polhodiny muziky plynú na jeden dúšok. Hosťujú tu zaujímaví hudobníci: dychy a flauty (Peter Luha, Sisa Michalidesová), mandolína (Stano Palúch) či body percussion (Marko Dinjaški).
Základ drží text a skladateľský prístup. Jore, Jore je mladším súrodencom, miestami dvojičkou skvelého Zlatá Panna. Polovicu tvoria básne Jána Bottu, úvod otvára slovenský, záver ukrajinský ľudový text. Miesto tu našla trnavská poetka Vargová-Hábovčíková, miniatúra Modrý Sinokvet je z pera Dominika Tatarku, Marmana od Dlhomíra Poľského. Literárny oldschool má v hlase a gitare Ildikó Kali pôvab, no sylabická poézia priveľmi zväzuje. Uchopená cez looper udržiava pozornosť presnou rytmickou štruktúrou, no voľný verš prináša slobodu len miestami. Striktná zviazanosť prevláda – nie je to na škodu, znie to vyspelejšie, no priveľmi pripomína Zlatú Pannu.
Margita a Besná, Oj, Rimava, Rimava či Žltá ľalia sú známe obsahom aj názvom, čo zvyšuje očakávania. Margita a Besná v spleti melodických slučiek je fajn, dokonca lepšia než titulná pieseň, no Žltá ľalia si so svojím rozsahom pýta originálnejšie spracovanie – možno až celý album. Rytmizované recitovanie za sprievodu krokov (pripomína Björk z Tanečnice v tme) neohúri a je najslabším kúskom. Silné momenty albumu žiaria v živelnosti hlasu – nie však na hrane rozsahu. Prirodzenosť a smutnoradostný prejav (Kalina, Oh, čierna som) sú to, čo od Ildikó Kali dobre počuť. Ak je album pokračovaním debutu a zozbieraním zo šuflíka, môže to byť zaujímavá správa pre jej ďalšie smerovanie. Čo si odnesie z Vlčích balád, Romaniky či loopovania literárneho oldschoolu do „štvrtej“ kapitoly? Nábeh na zaujímavé prístupy k textu vždy mala – dôkazom je aj táto nahrávka, ktorá zaujala 9. miesto v januárovom World Music Chart Europe.

69 %

JURAJ GONŠOR