Spoločný pevný bod (Editorial)

Žijeme v zvláštnych časoch. Definujú ich zmeny. Časté, rýchle a tvrdé. Zvykáme si. Stále. Umenie čaká. Používame ho, keď chceme cítiť, že žijeme. Vyjadrujeme ním svoj názor, lásku aj hnev. Je tu a slúži. Zmeny, ktoré sa na našej kultúrnej scéne diali v posledných mesiacoch sú však také brutálne, že potrebovali reakciu. A vtedy je neskoro sa pýtať, či je správny čas. Ak zmizne umenie, zmizneme aj my. Bodka. Je to jednoduchá rovnica. Vysvetľovať ju tým, ktorí jej nerozumejú je mimoriadne únavné ale veľmi dôležité. 

            Spoločne s Martinom Sillayom sme už pred rokmi snívali o vlastnom priestore pre kultúru a umenie ako také. Ako vydavatelia sme organizovali veľké množstvo podujatí, koncertov, workshopov a najmä stretnutí. Myšlienka založenia kultúrno-komunitného centra BOD teda nebola výsledkom náhleho nadšenia. Mohli sme si vybrať ideálnejší čas, ale tak sme sa k našej umeleckej a kultúrnej ceste nikdy nestavali. Ideme do toho a hotovo. To je naša jednoduchá filozofia. Už viac ako dvadsať rokov. BOD je jej prirodzeným pokračovaním. Otvárame ho pre umelcov, návštevníkov, organizátorov kultúrnych podujatí, proste pre všetkých, ktorí milujú živé umenie. Áno živé, to ktoré stojí na stretnutiach a láske ku kultúre. Znie to naivne, ale v poslednej dobe som si uvedomil, že o tomto neutíchajúcom cite sa hovorí málo. Sme unavení, domotivovaní a nahnevaní. Stále ale dostávame obrovské množstvo čistej energie z umenia. To je dôvod, pre ktorý vyrážam každý deň do štúdia a teraz už aj do BODu. Verím v silu krásy a dobra. Viem, že sa pre ne oplatí prežiť ťažké časy. A verím v našu komunitu. Verím v ľudí, ktorí kultúre a umení zasvätili celý život. Myslím na nich stále častejšie. Sú to naši priatelia, odvážni ľudia, ktorí sa snažia zmäkčiť surovosť v našej krajine. BOD bude novým miestom na ich mape. Nájdu u nás to, čo sme my vždy našli u nich. Lásku a prijatie. 

            Keď ma Martin Chrobák poprosil o napísanie tohto editoriálu, prišlo mi to zvláštne. „Napíš niečo o BODe,“ čítam v jeho správe. Dojalo ma to, priznám sa. Pretože toto nám nevezme nikto. Sme tu, spolu. Každý iný ale nakoniec pokope. Vydržíme, zvládneme to. Aj vďaka hudbe. 

            Toto číslo Nového Populáru je plné mojich hudobných hrdinov. Ale dnes, práve teraz, myslím viac ako na Milesa Davisa, Paula McCartneyho a Princea, na vás drahí čitatelia. Je to aj na vás. Kupujte tlačené časopisy, CD aj LP, choďte na koncerty, príďte aj ku nám do BODu. Potrebujeme vás. Tak veľmi. Viem, že nás podržíte, pretože v posledných týždňoch som dostal takú vlnu podpory, na akú si nepamätám už roky. Vrátim ju naspäť sľubujem. Pretože ako sa spieva v jednej z najkrajších hudobných viet všetkých čias: „A na konci, láska, ktorú si berieme sa rovná tej, ktorú sme dali.“

Robert Pospiš