TERRIBLE 2S Posledné letné dni

„Možno sa ti prihováram už dávno zabudnutým jazykom“ – kúsok z rozsiahleho textu úvodnej piesne vydarenej novinky Posledné letné dni. Jedna z prvých zapamätateľných, trefných a charakterizujúcich fráz. Tretí album má zvukovo, hudobne aj poeticky najbližšie ku koreňom v Živých kvetoch. Po rozpade ŽK vznikli dva projekty: Terrible 2s (s Luciou Piussi) a Štefánikove deti (s Petrom Bálikom). Pesničkárstvo v oboch projektoch potvrdili nominácie na cenu Folk v RHA pre albumy oboch kapiel. ŽK od roku 2025 obnovili svoju činnosť, na pódiách sú aktívne všetky zoskupenia a aby toho nebolo málo, Peter Bálik nahral na Posledné letné dni gitaru do jednej skladby.

Terrible 2s založila Piussi s Agnes Loveckou (moog, husle, spev). Do zostavy patrí Juraj Mironov (gitara), Michal Lašán (bicie), Jakub Kratochvíl (basgitara).

Mestský folk založený na softrockovom zvuku prináša netradične dlhé piesne pre pesničkársky žáner. Každá zo skladieb sa točí okolo siedmich minút a kapela si to zjavne užíva. Podľa dostupných informácií bol album nahrávaný v skúšobni, naživo, bez umelých prísad. Výsledok je veľmi atmosférický, komorný, osobný po zvukovej aj poetickej stránke.

Čo si dnes predstavíte pod pojmom pesničkársky album? Gitara, spev a silné slovné posolstvo v niekoľkých minútach? Krátke piesne nečakajme, no v pesničkársky dlhšej minutáži je spravodlivo nadelené na všetky zložky piesne. Intrá sa nikam neženú a nepadajú po niekoľkých sekundách. V úvodnej piesni sú to len dva akordy štyrikrát otočené v jednoduchej pôsobivosti basy, akustickej gitary a bicích. Tento základ funguje zakaždým. Niekedy sa do úvodu primotajú husle, inokedy sprievod obohatí softrocková elektrická gitara, pred koncom albumu dokonca aj sympatický hojdavý organový klávesový part. Škoda len dvoch inštrumentálnych záverov vo fadeoute (To bude raj, Holúbky).

Pesničkárstvo stojí a padá na rozsiahlych a nie vždy rýchlo zapamätateľných textoch. Terrible 2s s hustotou textu naložili veľmi dobre. Slohy rozvíjajú vždy iný komunitný alebo osobný príbeh. Často si pomáhajú anaforou – opakovaním slova či skupiny slov na začiatku veršov. Refrény ôsmich skladieb sa vyznačujú údernou trefnosťou, neskutočne častým až rituálnym opakovaním. Texty tak lezú priebežne, postupne pod kožu. Nie sú znepokojivé, rebelské či politické. Ten jeden vulgarizmus je schovaný, priam nevyslovený. Posledné letné dni majú ďaleko od textovej ale aj zvukovej odvážnosti skladieb ako Underground či Na mojej ulici. Témou je bežný normálny život so svojou melanchóliou či clivotou. Ak narazíte na drsný motív, alúziu, narážku, tak nevyráža dych pri prvom počúvaní, ale odkrývajú sa postupne.

Nie je to nostalgia po začiatkoch ŽK, čo ma oslovila? Neraz som sa totiž pri počúvaní vrátil k debutu Kvetov z roku 2000. Ostali príbuzné melódie, príbuzná poetika. Áno, kvety boli viac akustické, hudobne mierne dejavú prináša ústna harmonika, husle prechádzajúce od jednoduchej jednotónovej sprievodnej až po samostatné a vydarené sólo (Žijeme len raz).

Otázkou tak je, či nájde cestu k „dávno zabudnutým jazykom“ mladá generácia poslucháčov, ktorá počúva trap, rap, R’n’B, ale blízka jej je akustická či elektrická gitara.

Pretože pesničkárska melanchólia albumu sa dobre počúva, hoci sama o sebe nechce drzo vytŕčať z radu. Posledné letné dni chcú skôr objať a porozprávať generačnou optikou o neveselostiach dnešného sveta.

Juraj Gonšor